LIESEK. Obaja manželia vždy túžili po veľkej rodine. Svojim, vtedy ešte len piatim deťom sa veľmi tešili. K úplnému šťastiu akoby im však stále niečo chýbalo. Chceli pomôcť aspoň jednému opustenému dieťaťu.
Túžba oboch manželov
„Pred desiatimi rokmi som robil opravy v trnavskom dojčenskom ústave. Prechádzajúc pomedzi detské postieľky sa ma hlboko vo vnútri dotkli smutné a uplakané detské pohľady. Vtedy sa ma niekto veľmi citeľne dotkol a akoby mi povedal: Aspoň jedného takéhoto sa ujmi," hovorí Martin.
Jeho manželka Beáta ešte ako slobodná spolupracovala s detským domovom v Istebnom. K opusteným deťom mala blízko. „Získala som pri nich mnoho skúsenosti, no vtedy som si ani len nepomyslela, že by som raz mala takéto dieťa doma 24 hodín denne."
Pred tromi rokmi, po siedmich rokoch zvažovania a modlitieb, sa napokon rozhodli a začali sa pripravovať. Cítili, že dieťa nechcú len na čas. Nevedeli si predstaviť, ako by sa s ním lúčili. Rozhodli sa pre pestúnsku starostlivosť. Na začiatku však ani len netušili, čo všetko ich na ceste k novým deťom bude čakať.
Úradnícky kolotoč
Rodičia sa pred podaním žiadosti najskôr porozprávali so svojimi deťmi. Bez ich súhlasu by deti z domova neprijali. Po podaní žiadosti nastal úradnícky kolotoč. Získať dieťa do pestúnskej starostlivosti nie je ľahké.
Pred súdom, ktorý napokon deti pridelí novým rodičom, musí žiadateľ vypísať množstvo papierov, absolvovať na vlastné náklady desiatky školení. Certifikovaných žiadateľov v databáze sociálne pracovníčky pravidelne kontaktujú, ak pre nich nájdu vhodné dieťa.
„Do žiadosti sme uviedli, že sme ochotní prijať jedno dievčatko, prípadne dve, ak pôjde o sestry. Denne sme mali aj niekoľko telefonátov. Povedali nám, o koľko detí ide, koľko majú rokov a či ich chceme. Bolo pre nás veľmi ťažké zistiť, ako to v skutočnosti úradne funguje," hovorí Martin. „Nevedeli sme, ako si máme medzi ponúkanými deťmi vybrať. Napokon sme sa s manželkou rozhodli, že na najbližší telefonát odpovieme: Berieme."
Nechceli byť hrdinami
Telefón zazvonil. Išlo však až o troch súrodencov. „Boli sme ochotní prijať jedno dieťa, no oni nám ponúkali naraz tri! Bol to pre nás obrovský boj. Túžili sme vo viere odpovedať na výzvu Boha, no ani zďaleka sme sa nechceli hrať na hrdinov."
Rozhodli sa, že predsa len počkajú ešte na jeden telefonát. Žiaden ďalší však už neprišiel. „A tak sme sa po troch strastiplných mesiacoch rozhodli pre nich," spomína Beáta.
Manželia to prijali ako znamenie. Päťročná Slávka, štvorročná Bibiána a trojročný Ján prišli k nim prišli krátko po Vianociach. Hoci boli príbuzní, veľa o sebe nevedeli. Podľa papierov mali byť v jednom detskom domove, v skutočnosti však bol každý v inom. Prvé dni boli ťažké.
„Nedokázali vedľa seba ani len stáť, nieto ešte spolu nejakým spôsobom vychádzať. Žiarlili na seba, ubližovali si. S manželom sme boli tri týždne doma, kým si aspoň trochu na seba, na nás, nových rodičov, aj na nových súrodencov zvykli." Necelý rok po ich príchode sa veľká rodinka ešte rozšírila. Novým rodičom sa narodil Serafín.
Dôležitá je príprava dňa
Najmä mama Beáta, keďže Martin je živiteľom rodiny, si musí pri deviatich deťoch pripraviť plán na celý deň. „Keď existujú a dodržiavajú sa určité pravidlá a rodinný režim, je jedno, či máte jedno dieťa alebo deväť," hovorí Beáta.
„Je dôležité, aby sme už zrána spolu s deťmi vedeli, čo potrebujeme, musíme, čo chceme cez deň urobiť. Iba tak sme mohli aj troch malých súrodencov naučiť tomu, k čomu od malička vedieme vlastné deti."
Deti z domova sa u Stasovcov i po takmer dvoch rokoch učia novým veciam. Od začiatku sú pre nich najlepšími pomocníkmi noví bratia a sestry. „Stále sledujú, čo robia naše biologické deti. Pozorujú ich od rána, ako sa vyzliekajú z pyžama, ako si ustielajú posteľ, ukladajú do skriniek svoje veci, či umývajú zuby a všetko skúšajú aj samy," hovorí deväťnásobný otec Martin.
„Veľa sa od nich naučili práve pozorovaním, bez nášho usmerňovania či napomínania. Myslím, že jednu tretinu výchovy prebrali namiesto nás naše deti. Príchodom Slávky, Bibiány a Jána sme zistili, aké úžasne sú naše biologické deti, ako vedia pomôcť, ako sa vedia zrieknuť, ako sa bez strachu rozdelia."
Najťažšie sú spomienky
Deti z detského domova si so sebou priniesli veľa ťažkostí a zdravotných problémov. Málokto z okolia Stasovcov sa zamyslí nad tým, že je pre nich najťažšie spracovať spomienky a prijať súčasnosť. Deti z domova v starostlivosti nových rodičov pokročili vo svojom psychickom i zdravotnom vývoji míľovými krokmi dopredu. Ľudia sa manželov často pýtajú, ako dokážu nerobiť medzi deťmi rozdiely.
Oni však tvrdia, že každý rodič, ktorý obetavo a nezaujato vychováva svoje dieťa, vie, že pravdou je opak. „Na každé z našich detí, biologické i nebiologické, sa pozeráme individuálne. Ak chceme ktorémukoľvek skutočne pomôcť, musíme medzi nimi v určitých situáciách robiť rozdiely, inak by sme im ublížili."
Nepriazeň okolia
Mnohí nezainteresovaní Stasovcov často osočujú a ohovárajú. „Len ten, kto sa s nami stretáva a pozná nás, vie, že robíme, koľko vládzeme a ako najlepšie vieme. Boh nám dal poznanie i pozvanie k tejto neľahkej misii a Boh je ten, ktorý nás napriek ľudskej zlobe i neporozumeniu vedie a stará sa o nás. Preto sa nebojíme ísť ďalej," hovoria manželia.
Pomocnú ruku a oporu v najťažších chvíľach Stasovci nachádzajú aj v rodine, učiteľoch, kňazoch, priateľoch i susedoch. Tí im veria a podporujú ich, Slávku, Bibiánu a Jána ochotne prijali za svojich. „Za to sme im nesmierne vďační."
Hoci deti Stasovcom pridelil súd, nemusia byť u nich na stálo. Ak sa ich biologický otec či matka rozhodne, že sa chce o nich starať a súd ich žiadosť odsúhlasí, Martin a Beáta budú musieť rozhodnutie súdu akceptovať. Zatiaľ však, okrem Sáry, Simeona, Samuela, Sebastiána, Salome a Serafína aj Slávka, Bibiána a Ján ostávajú súčasťou ich rodiny.
Prevzaté z My-Orava http://orava.sme.sk/c/5556678/chceli-jedno-dostali-tri.html